Indoeurópsky fenomén - úvod

Počas prelomu V. a IV. tisícročia pred n.l. sa doba neolitu blížila ku svojmu koncu. Prekvitajúci obchod s meďou a veľké otvorené aglomerácie v Karpatskom pásme dosiahli svoj zenit. Medzi činitele, ktoré prispeli k úpadku neskorých neolitických kultúr sa radí aj expanzia novej etnickej zložky - Indoeurópanov. Indoeurópania je označenie pre akýsi predhistorický konglomerát kmeňov. Z jeho prostredia vzišli základné kultúrne predstavy a jazyk mnohých moderných národov Európy, Iránu a Indie. Všetky národy na tomto rozsiahlom území vykazujú rad spoločných znakov v jazyku, kultúrnych zvyklostiach a mytologických predstavách. Táto skutočnosť fascinuje odbornú verejnosť viac ako storočie. Na základe rozboru archaických foriem jazykov bolo dokázané, že reč od angličtiny na západe po hindčinu na východe vzišla z pôvodného prajazyka - prípadne z jazykov, ktoré si boli v počiatkoch veľmi blízke. Ak existoval pôvodný spoločný prajazyk, musela existovať aj pôvodná populácia, v ktorej prostredí sa tento jazyk vyvinul. Hľadanie územia, na ktorom táto pôvodná populácia žila (akejsi prvej vlasti) je predmetom mnohých odborných publikácií a v jeho umiestnení nepanuje zhoda. Do tejto problematiky veľmi často zasiahli národnostné vášne a doteraz vyvoláva emócie nacionalistického rázu (asi najznámejší príklad je árijská teória v nacistickom ponímaní). Vo všeobecnosti sa pravdepodobne jednalo o rozsiahle severné teritória okolo Čierneho a Kaspického mora. Pri utváraní indoeurópskej oikumeny zohrali nesporne svoju úlohu aj oblasti strednej Európy, Balkánu a Malej Ázie. Je celkom možné, že proto-indoeurópčina bola obecným jazykom týchto oblastí už v neolite resp. mezolite. V priebehu IV. tisícročia pred n.l. sú tieto územia so stepnými a lesostepnými populáciami východnej Európy vo väčšej interakcii. Táto skutočnosť mohla umocniť príbuznosť jazykov v celej čiernomorskej oblasti.

Na základe rozboru archaických jazykov sa dá konštatovať, že Indoeurópania (ďalej len IE) tvorili mobilné patriarchálne spoločenstvo pastierov a poľnohospodárov. Väčšina výrazov z oboru dobytkárstva a pastierstva bola dotvorená pred ich rozídením. Poľnohospodárstvo sa presadilo v IE spoločnosti vo vyššej forme s využitím pluhu. O presadení sa plužného poľnohospodárstva svedčia prastaré výrazy pre orbu. Základom poľnohospodárstva bolo pestovanie jačmeňa a pšenice, pojem pre oba plodiny sa v idoeuropčine stiera. Zavedenie pluhu vyhovovalo viac patriarchálnemu spoločenstvu. Na jeho obsluhu bola totiž potrebná väčšia sila, než pri okopávaní a prehrabaní pôdy v časoch žiarového poľnohospodárstva praktizovaného v neolite. Dôležitým aspektom života u IE spoločenstiev sa stáva chov koní. Kôň je v IE mytológií prítomný od ranného štádia a jeho sakralizácia prebehla už v počiatkoch pohybov IE populácie. Predstavoval spoločníka od kolísky po hrob. Mytologické predstavy IE spoločenstiev boli značne odlišné od predstáv neolitu. Na čele panteónu stálo mužské božstvo neba, ženské bohyne nemali vedúce postavenie, boli nanajvýš podriadenými partnerkami bohov. Názov pre vyššiu bytosť musel znieť podobne ako helénsky Dios, keltská Danu, slovanský Ďas, latinský Dios-pater - neskôr pretvorený u Latinov na Jupitera, indicki Djauš-pitar. V priebehu toho ako sa IE spoločenstvá stretli so spoločenstvami Balkánu a Anatólie, toto slovo sa využilo aj pre označenie ženskej bohyne. A to najmä v prípade, keď IE populácia neprevrstvila úplne tú neolitickú. Napríklad grécka Diana, pravdepodobne tiež latinský Ianus - pôvodne Dianus, Keltovia sa nazývali ľud Danaan - ľud bohyne Danu, podobne Gréci - Danaovia. Popri vyšších bytostiach, ktoré reprezentovali ako už u neolitikov prírodné prejavy a zákony, existoval celý rad rituálov spojených s totemizmom, fetišmi a mágiou. Prírodné úkazy boli personifikované do podoby bohov, najmä u kultúr, ktoré prišli do styku s mediterianmi. Dôležitú úlohu hralo podobne ako u neolitikov uctievanie ohňa či domáceho krbu. Naopak úplne odlišná bola koncepcia predstáv o posmrtnom živote. Neolitická viera bola založená na viere v reinkarnáciu - neustále obnovovanie. IE spoločenstvo si naproti tomu utvorilo predstavu o svete mŕtvych - podsvetí. Návrat z neho bol problematický aj keď nie nemožný. Predkovia sa mohli vrátiť nehmotne v podobe duchov. Stretnutie s nimi nebolo vždy vítané. Predstava o druhom svete podnietila pravdepodobne nový spôsob pochovávania v mohylách. Mohyla predstavovala vymedzenie sveta živých a mŕtvych. Do mohýl sa dávalo všetko, čo mal mŕtvy za života, aby predmety mohol využiť aj na druhom svete. Nádoby s pokrmom, zbrane, šperky, ľudské obete. Dôležitá bola predstava cesty na druhý svet, ktorá sa sformovala v priebehu prvej polovice IV. tisícročia pred n.l. a jej vrchol predstavovali pohreby s vozmi. Tie sa objavujú v stepiach Ukrajiny v priebehu druhej polovice IV. tisícročia pred n.l. Mohyly postupne nadobúdajú monumentalitu svedčiacu o rozvrstvení spoločnosti a vytvorení elít. Hlinené kopce sú spevnené vonkajším kamenným kruhom, ktorý vymedzuje hranicu medzi svetom živých a mŕtvych. Zároveň sú na vrcholkoch mohýl vztyčované kamenné sochy - stély - modly predkov kmeňov či klanov. 

Zdroje

MACHOVEC, Milan (2000). Indoevropané v pravlasti

KLEIN, L.S.(2010). Время кентавров. Степная прародина греков и ариев

GIMBUTAS, Marija (1997). The kurgan culture and the Indo-europeanization of Europe

MALLORY, J.P.; ADAMS,D. Q. (1997). Encyclopedia of Indo-European Culture

JORDAN, Michael (1997). Encyklopedie bohú

DUMÉZIL, Georges (1986). Mýtus a epos I.

DUMÉZIL, Georges (1986). Mýtus a epos II.