Mytológia Skýtie - archaické predstavy

Podobne ako u iných národov barbarika, sa dá aj u Skýtov, všeobecne predpokladať silná previazanosť duchovna s bežným životom. A to aj napriek neexistencií centralizovanej doktríny. Mnohé činnosti boli u nich sprevádzané rituálmi, ktoré mali priniesť šťastný výsledok a odvrátiť zlo. Na vrchole moci Skýtov, v oblasti ich vplyvu, žili ako usadlé tak kočovné spoločenstvá. V usadlých spoločenstvách bol jednotlivec obklopený divočinou, ktorej hranica začínala za jeho neveľkými poľami či pastvinami. Táto hranica mala magický význam - za ňou sa nachádzal neľútostný svet plný nebezpečenstva. Doňho sa ľudia púšťali zväčša len z donútenia okolnosťami. Výnimkou boli už od dôb neolitu prospektori - obchodníci, ktorí čiastočne tieto hranice narúšali. U nomádov hranice prestali zdanlivo existovať. Vzhľadom na to je zrejmé, že u mobilných spoločenstiev muselo dôjsť k zásadnému prerodu vnímania viery a jej rituálov. Ďalším faktorom, ktorý výrazne ovplyvnil mytologické predstavy, bol styk usadlých a nomádskych spoločenstiev s vyspelou kultúrou Stredomoria, prostredníctvom Gréckych polis. Vnímanie sveta Skýtie taktiež ovplyvňovali lovecké spoločenstvá ugro - fínskych kmeňov. Prelínanie vyššie uvedených faktorov viedlo k mytológií Skýtov, ktorú nám aspoň v základných kontúrach sprostredkovali antické zdroje. Keďže ich nie je veľa a sú vo veľkej miere nepriamym svedectvom, dajú sa využiť len do istej miery, tak aby neskreslili vnímanie reality o náboženských predstavách vtedajších ľudí.

Základy Skýtskej viery treba hľadať v indo - iránskom prostredí. Skýti patrili do širšieho okruhu tohto spoločenstva, preto je pravdepodobné, že sa v ich viere odrazili určité prvky Avesti, Véd či Mahábháraty.

Značne starou je predstava, ktorá figuruje v týchto dielach o akomsi pozemskom raji spojenom s domovom bohov. Tí sídlia na vrcholku žiarivej hory ďaleko na severe - vrchol sa celý trbliece zlatom, rastie na ňom zlaté ovocie, tečú rieky zlata. Je príbytkom bohov. Pod horou sa nachádza more s večne zeleným ostrovom blažených - neexistujú tu choroby, nešťastie a pod. Dostať sa tam je možné len vyvoleným na krídlach vtákov. Horstvo, za ktorým sa nachádza príbytok bohov a ostrov blažených je známe v Mahábhárate a Ramayane ako Meru, v Aveste Khara. Jedná sa o pustinu večnej tmy a zimy, v ktorej číhajú netvory - od vlkolakov po rakššašu. Je nesporne zaujímavé, že v priestore od Iránu po Indiu existovalo povedomie o veľkom severnom mori a horách, ktorých prostredie pripomína arktické podmienky. Toto povedomie zachované v najstarších tradovaných legendách spojených s vierou môže naznačovať predstavy, ktoré mali tieto spoločenstvá ešte pred ich sťahovaním sa z územia euro - ázijských stepí. Práve v tejto oblasti sa mohli lepšie oboznámiť s prostredím, ktoré pripomína Ural a Severné more. Povedomie o týchto krajoch im s veľkou pravdepodobnosťou sprostredkovali predkovia ugro - fínskych etník. Správy starovekých autorov naznačujú, že podobné predstavy o severných krajoch panovali aj v Skýtií. Smerom na sever sa mala zem zdvíhať až do Rhipejskeho pohoria. Tam údajne pramenili všetky významné rieky európskej stepi od Dnepra po Don. Pompeius Mela uvádza, že na ich úpätí neustále sneží a človek tam môže zažiť najrôznejšie vízie. Je to domov príšerných grifov, strážcov zlata, ktoré sa nachádza v pohorí. Ešte na prelome 4. a 5. storočia n.l. referuje kresťanský kronikár Hieronymus o zlatých horách na severe, ktoré strážia draky a ďalšie príšery. Ľadovým dychom tam vládne Boreas - je to skutočná púšť zahalená v neustálej tme.

Boreas - Dedo Mráz - Váju

Kult Boreasa - ľadového víchru, bol Grékom v Stredomorí spočiatku neznámy - v Odysei je ešte domovom všetkých druhov veterných úkazov ostrov ich otca Aeola. S kultom Boreasa sa Heléni oboznámili pravdepodobne prostredníctvom Trákov a jeho pôvod spočiatku preto umiestnili do Trákie. Po prvý raz sa objavuje v diele Hesioda. Postupne ako sa Helénom otvárali nové obzory sa stali domovom Borea severné oblasti za Skýtiou - a to už v priebehu VII stor pred n.l. v dielach Aristea či Alkamióna. Kult tohto božstva mohol vzísť z mytologických predstáv indo-iráncov, s ktorými prichádzali Trákovia a neskôr Gréci do styku. Analógia medzi Boreasom a starcom, ktorý podľa Ugro-fínov prebýva v jaskyniach Uralu a tvorí zničujúci mráz, je zjavná. U Slovanov sa tento starec dá stotožniť s dedom mrázom, ktorý nemal v predkresťanských dobách rozhodne atribúty vľúdnosti. O dedovi mrázovi sa zároveň tradovalo, že je bratom víchra. Boh vetra Váju bol dôležitým a významným božstvom taktiež u Arijcov a Irancov. Je známa jeho dobrá aj zlá stránka. Mohol privodiť vojnové šťastie - bol vozotajom Agniho, prinášal slávu a bohatsvo. Tieto atribúty pravdepodobne nadobudol v priebehu Arijskeho a Iránskeho sťahovania. Staršieho dáta budú jeho vlastnosti spojené so svetom mŕtvych - dokázal predlžovať život či darovať nesmrteľnosť. Ako boh podsvetia však mohol priniesť tiež zlo či nešťastie - v počiatkoch bol považovaný pravdepodobne za strážcu či prostredníka medzi svetom živých a svetom bohov a mŕtvych. Na hore Meru či bejazid Hara strážil most, po ktorom sa sem duše mohli dostať. Jeho podoba v tejto úlohe už nie je tak prívetivá - u Osetov, ktorí sú považovaní za potomkov indo - iranskych národov euroazijských stepí vystupuje obrie jedooké démonické stvorenie Vayyug strážiace bránu do ríše mŕtvych. Podobne Gogoľ zaznamenáva predstavu východných slovanov o démonovi s názvom Vij - jednookom obrovi strážiacom bránu do sveta mŕtvych. Jednooký Vayyug nevidí živých - jedookoksť sa tu musí chápať ako symbol transcendencie - živý nemôžu vidieť mŕtvych a mŕtvy živých. Podobne v Mahábhárate hrdina Arjun putujúci k domovu bohov prekoná desivé prostredie horia Meru, avšak v cieli nič nevidí, keďže domov bohov je v konečnom dôsledku v inom svete - svete mŕtvych a bohov.

So svetom mŕtvych môžu súvisieť aj mytologické národy, ktoré sa viažu k severnej oblasti Skýtie, v dielach antických spisovateľov. V horách na severe kde ľudia spia 6 mesiacov a pohybujú sa tu krvilačné grify existujú národy Arimpasov (jednookých) a za nimi Hyperborejcov (blažených). Tieto národy svojimi atribútmi nápadne zapadajú do mytologických predstáv árijcov a indo-iráncov vyložených vyššie.

Prvky severského šamanizmu v kulte indo-iráncov

Z aspektov mytologických predstáv o svete blažených a bohov sa dá vyvodiť vplyv ugro-fínov na indo-iránske etniká v ich rannom štádiu. Vplyvy boli nesporne obojstranné, ako dokazuje kult koní medzi ugro-fínmi. Možnosť dostať sa na ostrov blažených (akúsi predstavu raja) na krídlach vtákov, jedookosť stvorení viažúcich sa k druhému svetu, použitie omamných prostriedkov k nahliadnutiu do sveta blažených. Tieto prvky ktoré predstavujú relikty pôvodnej viery naznačujú, že v niektorých aspektoch sa v počiatočnej fáze náboženstvo indo-iráncov podobalo na severský šamanizmus. Existujú spory nakoľko šamanistické praktiky boli u etník indo-iráncov a arijcov prítomné. S nástupom doby železnej a aj skôr boli nesporne zatlačené do úzadia v Perzií či Indií, u Skýtov a Sarmatov mohli však byť v istej miere naďalej prítomné.

Len na základe šamanských praktík, prostredníctvom tranzu vyvolaného atmosférou či omamným prostriedkom (u Arijcov nápoj zo somy - jaume, u Grékov napríklad ambrózia) sa vykonávateľ kultu mohol ocitnúť v krajine blažených. Na severe eurázie sa vo všeobecnosti verilo, že v tranze sa duša človeka prevteľuje do vtáka a on vie tak prekonať temnú ľadovú pustinu a dostať sa na krídlach až do krajiny hyperborejcov a bohov. Príkladom vzťahov árijcov a ugro-fínov môžu byť aj indické príbehy o mytologickom zvierati Sharabha. Bolo to zviera ktoré vynikalo neuveriteľnou silou, prekonávajúcou aj silu leva. Jeho opis je nejadnoznačný, pramene ho vykresľujú ako hybrid jeleňa, ťavy a kozy. Niekedy má sharabha až osem nôh. V archaickejších textoch však vystupuje predovšetkým ako silný jeleň. Na území Iránu a Indie nie je žiadny analogický druh zvieraťa, ktorý by do tejto predstavy zapadal, iné je to však opäť v severných oblastiach kde je dobre známy losí kult a opis mýtického zvieraťa sa naozaj podobá na losa. Legendy o posvätnom nebeskom losovi sú rozšírené v širokej oblasti od Fínska po Jenisej. Jedna z nich hovorí o šesťnohom losovi žijúcom v nebi. Bolo to najrýchlejšie nebeské zviera - los preto spyšnel a začal sa chváliť svojou silou a rýchlosťou. Boh Numi-Tora sa zato na losa nahneval a poslal nebeského lovca aby ho chytil. Ten ho nakoniec dostihol odrezal mu dve nohy a zhodil ho na zem, kde ako štvornohý sa stal korisťou človeka. Nebeského losa je možno nájsť v súhvezdí ursa maior a naháňanie losa po oblohe je mliečna dráha. V ďalšej legende boh Tunkpoh naháňa losa na nebeských lyžiach a keď ho dostihne tiež mu odreže dve nohy a pošle ho na zem. Los, ako najväčší žijúci predstaviteľ jeleňovitých, sa dá pravdepodobne stotožniť s mýtickou sharabhaou a je tak odrazom starých spomienok na časy kedy árijci a iránci žili v susedstve ugro - fínov.

Šamanizmus sa odráža v mytológií indo-iráncov aj vo vyššie spomenutom pití posvätného nápoja. Známy je rituálny tanec boha Shivu, ktorý rozjarene tancuje na oblohe po požitý somy. Veriaci tohto boha sa pod vplyvom omamných látok dostávali do tranzu, ktorý opisovali účastníci ťaženia Alexandra veľkého ako bacchanalie na počesť boha Dionýza. Pri týchto obradoch vystupuje v starovekej indií tzv. nápoj bohov - jaume - nápoj z výťažkov somy. Jaume tvorila soma, mlieko, jačmeň, voda. Výsledná zmes umožňovala stav tranzu. O tomto nápoji hovorí ako rig-véda tak avesta. Starovekí Iránci aj Indovia prisudzovali tomuto nápoju danosti, vďaka ktorým mali bohovia nadpozemskú moc a silu. Aj Indra pred zabitím draka Vrtru požil tento nápoj. Ľuďom nápoj predlžoval život, liečil choroby, a prinášal príliv energie a vitality. V Aveste sa hovorí že všetky ostatné omamné látky vedú k démonovi zlosti a hnevu len jaume vedie k posvätnej pravde. Doteraz nie je jasné čo soma presne je, indo-árijci totižto prekonali značné vzdialenosti a rôzne vegetačné pásma. Soma bola často nahradzovaná podľa toho čo ktorá krajina ponúkala. Pôvodne mohlo ísť pravdepodobne o konope. Túto rastlinu poznali tiež skýti ako o tom hovorí Herodotos - v zemi skýtskej rastie divoko konope, ktoré sa okrem sily a výšky podobá ľanu.... skýti si berú konopné semeno, zalezú s ním pod plstené prikrývky a potom ich hádžu na kamene rozžeravené ohňom - semeno začne dymiť a vyvinie toľko par že by to nedokázal žiadny grécky parný kúpeľ. Skýti majú takýto kúpeľ radi a výskajú z neho radosťou. Zároveň konope bolo známe v starovekých textoch ako bangh. V urgických jazykoch príbuzné phangh pritom znamená hubu - niekedy muchotrávku. Muchotrávky mali v šamanizme ugro-fínov dôležité miesto - práve z nich sa robil nápoj pre šamanov. Somu mohla v počiatkoch predstavovať práve muchotrávka.

Posvätná rastlina soma sa ďalej v rig-vede či aveste spája z ďalším dôležitým prvkom a to únosom tejto rastliny od bohov k ľuďom vtákmi. Rastlina bola pôvodné umiestnená na vrchole vysokej mýtickej hory a nedalo sa k nej dostať - umožnila to až krádež mýtického operenca ako bol u Indov garuda, Iráncov simurgh, Mansiov a Chantov kars. Jeho mocné krídla dokázali otriasť horami a on sám dokázal zo zeme zdvihnúť hoc slona. Bol to jedák hadov, dokázal premôcť Indru a jeho krik pripomínal hrom. Podľa niektorých vyobrazení zo skýtskych mohýl aj v skýtií existovali predstavy o veľkých operencoch. Artefakty fantastických stvorení - kombinácie človeka, šelmy a vtáka sú rozšírené v rozsiahlej oblasti severnej aurázie, v Iráne, u arbov či Indií. Tieto predstavy formovali pravdepodobne skýtsku predstavu o grifoch, ktoré grécka mytológia spojila s gorognamy či medusamy. Tak u Pindarosa gorgony žijú u Hyperborejcov, podobne Aischillos ich umiestňuje pri Perseovej výprave k Arimpasom. Pritom pôvodne v Odyssei žili ešte za atlantovými stĺpmi. Odrazom týchto pozmenených predstáv v gréckej mytológií môžu byť hmotné pamiatky, ako napríklad plaketa, ktorá sa našla na Urale - na plakete sú vyobrazené okrídlené tvory s hlavou medúsi. Vo vyobrazení sa spája tradícia uralských kmeňov a helénskej skýtie.

Na základe kontaktov indo-árijcov a ugro-fínov bol s veľkou pravdepodobnosťou vytvorený základný mýtus, ktorý pretrval až do dôb skýtov o predstavách viažucich sa na svet mŕtvych. Ten sa nachádza ďaleko na severe za nehostinnou ľadovou horskou pustinou, ktorá je plná netvorov a panuje tu boh mrazu a vetrov - strážca druhého sveta. Za horskou pustinou prebývajú bohovia na vrcholku posvätnej hory, ktorú obmýva veľké ľadové more s ostrovom blažených. Do tejto krajiny je možné nahliadnuť len v tranze, kedy médium letí na krídlach vtákov za pomoci omamného prostriedku, aj v nehmotnom svete tu číhajú jednooký strážcovia podsvetia. Let je možný prostredníctvom výťažku z rastliny bohov, ktorej koreň ukradol hrdinský posvätný operenec. V krajine sú prítomne typické polárne javy - slnko tam nesvieti po dobu minimálne 6 mesiacov, kedy tamojší ľudia spia, všade navôkol je mrazivá pustina.