Neolitická revolúcia

Nástup neolitu predstavuje odlišnú koncepciu chápania ľudských dejín. Kým predchádzajúci čas doby kamennej bolo možné deliť predovšetkým podľa prírodných zákonitostí, neolit započal dobu, v ktorej sa dejiny ľudstva delia v súvislosti s prejavom človeka. Už z tohto konštatovania vyplýva, že neolit predstavoval skutočnú revolúciu. Jej začiatok, z pohľadu Európy, treba hľadať v priestore mezopotámie. Práve tu sa vytvorili po roku 10000 pred n.l. najvhodnejšie prírodné podmienky, ktoré umožnili najprogresívnejšie využiť všetky poznatky paleolitu a mezolitu. Práve tu vznikli a už nikdy úplne nezanikli komunity, ktorých životný štýl vykazoval všetky prvky, ktoré sa dajú zahrnúť pod pojem neolitická revolúcia. Bol to predovšetkým usadlý spôsob života v príbytkoch, pestovanie plodín, chov domácich zvierat, výroba keramiky.

S nástupom nového životného štýlu, ktorý bol tak odlišný od toho minulého bolo potrebné zaviesť novú spoločenskú organizáciu. Komunita, ktorá žila celoročne pospolu na malom priestore potrebovala súbor noriem, ktoré slúžili na zachovanie poriadku. Pokiaľ boli tieto normy porušené nastával chaos. Za ich strážcov ľudia určili prírodné sily, ktoré výrazne zasahovali do ich životov od nepamäti.Hrozivé ale aj prospešné úkazy prírodného prostredia, flóry aj fauny boli postupne transformované napantheon bohov. Tým sa nebolo radno priečiť, človek doby kamennej pociťoval ich vplyv po celý život dôsledkom veľkej spätosti s prírodou. Táto spätosť bola všadeprítomná a súvisela s radom denných rituálov, ktoré sa v primitívnych komunitách pestovateľov vytvorili určite veľmi skoro. Boli to rituáli zamerané na domáci krb, úrodu, chov, narodenie, choroby, smrť. Vzťah človeka a prírodnych zákonitostí nebol zďaleka romantický , ale v mnohých aspektoch desivý.

Dôležitú úlohu hral kult predkov, ktorý mohol byť akousi protiváhou prírodných síl. U prvých usadlých komunít bolo bežné pochovávať svojích zosnulých pod svoje obydlia a dokonca vystavovať ich lebky na čestné miesto v dome. Lebka bola dodatočne odobratá po zotletí tela, v Catal Huiuk bolo telo zosnulého obradne predložené supom aby pozostalí nemuseli čakať na zotletie. To svedčí o vysokej vážnosti, ktorú tieto komunity prisudzovali ochraniteľskej funkcií zosnulých. Pochovávalo sa kostrovo v skrčenej polohe na ľavom alebo pravom boku, v hroboch sa často vyskytovala okrová farba – symbol krvi či ohňa. Oker mal však aj praktické využitie, ktoré mohlo byť prioritné. Jeho antispetické účinky, sa pri pochovaní pod domom značne hodili. Do hrobov sa tradične dávali milodary. Na Balkáne boli populárne najmä spondilové mušle. Ozdoba, ktorá bola dôležitou súčasťou výmenného obchodu prvých európskych neolitických kultúr – možno ako spomienka na stredomorie, odkiaľ prišli ich predkovia.

Prvý panteon bohov mohla viesť žena  – veľká matka či matka zem. Dnes sa však upúšťa od prílišného preceňovania kultu bohyne. Už od počiatkov neolitu tu bola božská dvojica, boh otec na nebi opladňujúci daž´ďom zem a dávajúci tak úrodu. Avšak kult bohyne bol minimálne rovnako dôležitý ako kult boha. Za tisícročia vývoja bola roztrieštená do mnohých podôb ako napríklad u Grékov materská Héra, prostopašná Afrodita, zákonodárna Athena, bojovná Arthemis. Pre prvé poľnohospodárske kultúry sú charakteristické sošky žien rôzných tvarov. Až potom nasledujú modeli zvierat a atropomorfných bôžikov. So ženským princípom neolitického náboženstva súvisel kult plodnosti, ktorý bol spolu s vierou v reinkarnáciu - neustále obnovovanie, stredobodom mýtických predstáv. Tieto skutočnosti vypovedajú o ďalšom dôležitom aspekte vznikajucej neolitickej civilizácie. Že na jej vzniku mali rozhodujúci podiel pravdepodobne ženy – zberačky úrody.  Žena, ktorá sa stala pestovateľkou plodín dokázala zabezpečiť rodinu potravou pravidelnejšie a výdatnejšie než muž lovec, čo viedlo k jej prevahe. A to až do doby zavedenia pluhu. Žena získala rozhodujúcu úlohu pri prerozdeľovaní potravy a stala sa stredobodom usadlého rodu. Cudzí muži mohli ostať v rode len za vykonávanie prác – služby pre materský rod – najmä ochrannej vojenskej, pomocnej v poľnohospodárstve a ako partneri. Muži nemali právo na deti, ktoré vzišli zo vzťahov v materskom rode. Dedilo sa v ženskej línií.

Od začiatku sa pestovala pšenica, jačmeň, proso, ľan, hrach, šošovica. Nosenie vody spolu s mletím resp. drvením zrna patrilo k počitkom poľnohospodárstva a tieto práce tradične vykonávali ženy. Pri tejto monotónnej robote spievali tzv. mlecie či čerpacie piesne. Dôležitou súčasťou neolitických kultúr bol tiež chov a pastierstvo zdomácnených zvierat – hovädzieho dobytka, ošípaných, ovce, kozy, koňa. Tejto úlohy sa zhostili vo väčšej miere muži. Domestikácia zvierat sa odohrala v priestore horských masívov blízkeho východu v priebehu VIII. tisícročia, možno aj skôr. Výnimkou bol kôň, ktorého domestikácia prebehla na euroázijských stepiach v priebehu V. tisícročia pred n.l.. Aj v neolite sa naďalej za súčasť života považoval lov. Popri poľnohospodárstve sa rozvinulo hrnčiarstvo, ktoré poznali už aj lovecké skupiny, avšak nepraktické hlinené nádoby neboli pre ich život v pohybe vhodné a presadili sa až s usadlím spôsobom života. Nádoby sa vyrábali v prvopočiatkoch ručne, nanášaním hliny rukami na prútenú kostru. Zdokonalenie priniesol vynález hrnčiarskeho kruhu, ktorý sa prvý raz objavil v mezopotámií okolo roku 4000 pred n.l. V nádobách sa uskladňovala potrava, prenášala voda a aj sa v nich varilo, väčšinou rastlinné kaše alebo mäso. Čoskoro sa objavili tzv. obilné jamy, v ktorých sa uskladňoval nadbytok úrody.

Tieto revolučné aspekty nového života na blízkom východe prebiehali v časovom úseku 10000 – 7000 pred n.l. V tej dobe na väčšine územia Eurazie trval mezolit a dominovali naďalej lovci-zberači. Avšak populácia poľnohospodárov, vďaka odlišným životným podmienkam, začala vzrastať exponencionálne, v porovnaní s populáciami lovcov. Kým jedna lovecká veľkorodina o priblížne 100 členoch potrebovala okolo 20 km štvorcových loveckého revíru na obživu, tá istá plocha uživila od 5000 do 40000 poľnohospodárov v závislosti od dokonalosti technológie pestovania. Z týchto počtov je zrejmé, že pokiaľ lovci neustúpili, boli novými ľuďmi prakticky pohltení. To prebehlo aj v oblasti Balkánu kde vznikajú prvé kultúry poľnohospodárov po roku 6000 pred n.l. Je ťažké sledovať, nakoľko sa pri vzniku týchto prvých kultúr podieľala pôvodná mezolitická populácia a nakoľko populácia prichádzajúca sem z Malej Ázie. Každopádne do roku 4000 pred n.l. žilo v Európe minimálne pätnásťkrát viac ľudí ako vo vrcholnom období mezolitu. A to aj napriek tomu že ľudia sa v tých časoch dožívali priemerného veku 40 rokov a úmrtnosť detí bola vysoká. Žena mala však v priemere 9 detí. Rozmachu usadlého spôsobu života napomáhal charakter doby. S nástupom teplejšej klímy sa skupiny lovcov-zberačov presúvali severovýchodnejšie za lovnou zverou predovšetkým sobmi. Na druhej strane ak hovoríme o usadlosti poľnohospodárov, tento pojem je v skutočnosti relatívny. U neolitických skupín, ktoré praktizovali spočiatku primitívne tzv. žiarové poľnohospodárstvo muselo totiž dochádzať k pohybu. Pri žiarovom spôsobe poľnohopodárstva živiny dodávalo iba pravidelné vypálenie, najprv húštiny lesa, neskôr tráv. Neolitická osada mohla mať v dobách šírenia neolitu na Balkán nanajvýš 60 ľudí. Pokiaľ sa tento počet zvýšil, prekročila sa miera, pri ktorej okolité polia dokázali rodovú občinu uživiť, vzhľadom na technologické možnosti vtedajšieho obrábania a hnojenia pôdy. Ak bola táto miera prekročená, časť ľudí sa spravidla odsťahovala na nové miesto. Cyklicky, približne po 15 rokoch, sa menila aj poloha samotnej materskej dediny. Bolo to spôsobené vyčerpaním zeme v okolí. Pole potrebovalo na obnovenie živín, ktoré stačili žiarovému poľnohospodárstvu približne 40 až 50 rokov. Až vtedy sa ľudia mohli do oblasti vrátiť. Pole vydržalo spravidla asi štyri sezóny, potom sa muselo nechať ležať úhorom. Tak dochádzalo k posunu neolitického obyvateľstva, ktoré dospelo až na Balkán a do európskeho Stredomoria. Nešlo o organizovanú migráciu ale prirodzený posun vyplývajúci z charakteru života. Keďže v tej istej dobe, ako bolo uvedené vyššie, skupiny lovcov zberačov prirodzene migrovali na sever a tie, ktoré zotrvávali boli nepočetné, došlo na Balkáne a Stredomorí k zmene populácie rýchlo a bez väčšieho odporu starousadlíkov. Je však vysoko pravdepodobné, že na neolitickej zmene v Európe sa podieľalo aj pôvodné mezolitické obyvateľstvo a ako neolitizácia postupovala na sever a prekročila horský masív Karpát, mohli byť práve pôvodní ľudia mezolitu nositeľmi nových tradícií.

Neolitická civilizácia sa presadzovala vzhľadom na prírodné podmienky v priestore starovekého európskeho barbarika nerovnomerne. V oblasti prakticky vznikli v priebehu 6. a 5. tisícročia pred n.l. tri okruhy s rozdielnym kultúrno - spoločenkým vývojom.

Prvý okruh predstavoval Balkán až po svahy severných Karpát. Tento región bol spolu so Stredomorím najprogresívnejší. Práve v tejto oblasti dochádza migrácií obyvateľstva z priestoru Malej Ázie a Levanty. Populácie Balkánu sa v súlade s charakterom života prvých neolitických spoločenstiev šírili vďaka značne stúpajúcej demografií ďalej na sever a severozápad za Karpaty resp. Alpy a vytvorili prvé neolitické kultúry strednej Európy. Vzhľadom na rozdielne klimatické a prírodné podmienky v oblasti severných Karpát, sa utvorila špecifická neolitická kultúra so svojskými znakmi. Táto európska odnož sa potom šírila ďalej na sever a západ. Charakteristické pre populáciu strednej Európy v dobe neolitu boli tzv. dlhé domy. Ich základnou stavebnou surovinou bolo drevo, narozdiel od domov Stredomoria, kde dominovala hlina a hlinené tehly. Dom bol rozdelený na jednotlivé sekcie. V každej žila jedna rodina. Základnú kostru tvorili drevené koly, medzipriestor kolov sa vypletal prútím a zaizoloval hlinenou mazanicou, strecha bola tradične zo slamy, podlaha z udupanej hliny, na ktorú sa mohlo položiť prútie, rohože, íl, seno a pod. Domy boli značne vysoké cez 2m, široké v priemere okolo 8m a dlhé od 10 až po 45 metrov. Dĺžka domu závisela od počtu rodín. Spravidla sa najprv postavila sekcia otca a matky a k nej sa pozdĺžne pridávali ďalšie sekcie ich detí, keď si založili rodinu. Jedna rodina využívala priestor o dĺžke okolo 8 m. Každá sekcia bola samostatnou jednotkou – mala vlastné ohnisko, vlastnú obilnú jamu na skladovanie úrody a pravdepodobne vlastné vyčlenené pole.

Nová neolitická populácia, ktorá prichádzala do strednej Európy z Balkánu osídlila len malú oblasť východnej Európy. Predovšetkým pobrežné oblasti Čierného mora a úrodné ukrajinské černozeme na území zakladajúcom sa od Dnestra po Dneper.V čase veľkej balkánskej neolitickej expanzie, populácia východnej európy zotrvávala naďalej v mezolite a neskoršia neolitizácia oblasti prebiehala vo veľkej miere na základoch pôvodnej mezolitickej populácie lovcov - zberačov. Príčinou bola početná mezolitická populácia, ktorá predstavovala väčší odpor voči neolitickej populácií z juhozápadu. Druhou príčinou bol charakter prírodných podmienok, ktorý nebol vhodný pre prvých poľnohospodárov. Na juhu tohto priestoru od Dnepra po južný Ural sa rozkladala rozsiahla step, v ktorej sa striedali ostrovy úrodnej pôdy, okolo riečnych tokov, s vyprahnutejšou krajinou medzi nimi. Na sever od tejto oblasti prechádzala step a lesostep do chladnejších klimatických podmienok. Tie neboli vhodné na pestovanie poľnohospodárskych produktov primitívnym spôsobom. Z toho dôvodu sa neolitizácia týchto oblastí presadzovala len pozvoľne a na severe zotrvávalo obyvateľstvo dlhú dobu v mezolite. Na juhu mal neolit vzhľadom na prírodné podmienky dobytkársky charakter.

Podľa toho sa východná Európa dá rozdeliť na dva rozsiahle celky – južný zahŕňajúci stepné a lesostepné oblasti od Dnepra po južný Ural a severný. Južný kultúrny okruh zohral v dejinách Európy zásadnú úlohu, keďže sa dnes vo všeobecnosti pokladá za priestor, z ktorého vzišiel myšlienkový svet indo-európskych kmeňov. Severný kultúrny okruh bol pre prírodné podmienky málo progresívny a z jeho prostredia vzišla populácia ugro-fínskych kmeňov.

Na východe sa teda nové podmienky presadzovali vzhľadom na charakter krajiny len pozvoľne a to predovšetkým na juhu. Kultúrne impulzy do oblasti prichádzali najmä z priestoru Čiernomoria a z východu. Špecifikom celej oblasti bola dlhá tradícia keramiky so zahroteným dnom, ktorá značne predchádzala zavedenie poľnohospodárstva. Predpokladá sa jej východný pôvod z oblasti Sibíri. Táto keramika bola v oblastiach hornej Volgy známa už v priebehu VII tisícročia pred n.l. Zahrotený hrot nádoby umožňoval jej stabilizovanie v nespevnenej podlahe primitívnych príbytkov. Keramika v prostredí mezolitických lovcov sa dá vysvetliť charakterom života východných populácií, kde popri love kopytníkov, významnú úlohu začal hrať rybolov. To podnietilo v tejto rozsiahlej oblasti sezónne usádzanie sa ľudí pri brehoch jazier a riek – lovci rybári sa usadili v malých dedinách na záplavových piesočnatých brehoch. V miestach, ktoré sú pre rybárčenie a lov vodných vtákov najvhodnejšie. Dôležitou surovinou boli popri kameni na výrobu nástrojov kosti – predovšetkým na harpúny, šípy, dýky, ihly. Dôležitou surovinou ostával kameň, niektoré kmene, napr. vo Valdajskej oblasti medzi dnešným Novgorodom a Tverom sa špecializovali na ťažbu kvalitnej kamennej industrie a zotrvávali na tomto mieste tisícročia.

Na začiatku VI. tisícročia sa populácie okolo Uralu oboznámili s ďalším prvkom neolitizácie, ktorým bolo pastierstvo a dobytkárstvo. Túto kultúrnu vymoženosť priniesli pastieri, kočujúci sem z priestoru východného Kaspiku. Od tejto doby započala tradícia chovu, ktorá vyústila v oblasti do domestikácie koní v priebehu V. tisícročia pred n.l.. Skrotenie koňa malo zásadný vplyv na populácie celej európskej stepi.

Konečný impulz neolitizácie, ktorým bolo oboznámenie sa s poľnohospodárstvom, vzišiel z kultúrneho priestoru Dnepru a Donu. Tento impulz podnietil na začiatku V. tisícročia pred n.l. väčší progres pestovania ale najmä pastierstva a dobytkárstva v oblasti. Zmeny boli však len pozvoľné a hlavnú rolu tu naďalej hral rybolov, lov či zber. V oblasti začali až v priebehu V. tisícročia dominovať trvalejšie jednopriestorové polozemnice. V týchto nových osídleniach sa už nachádzajú kosti psov, ošípaných a hovädzieho dobytka, naďalej však prevažujú kosti divokých zvierat. Na základe chrupu populácie, sa dá konštatovať, že ich stravou boli predovšetkým potraviny s vysokým obsahom bielkovín (mäso, ryby, orechy) a že zložka poskytovaná rastlinami bola minimálna.

Šírenie keramických nádob s hrebeňovým vzorom naznačuje kultúrnu spätosť jednotlivých oblastí od Dnepru po Ural a od Uralu po pramene Volgy. Priestor južného Uralu resp. stredného toku Volgy sa stal križovatkou, na ktorej sa stretli vplyvy z východu – pastierstvo resp. dobytkárstvo, hlinené nádoby so zahroteným dnom a zo západu poľnohopodárstvo a zdobenie nádob hrebeňovým vzorom. Tieto všetky prvky zároveň táto oblasť sprostredkovala po Volge na sever, kde sa predovšetkým presadili nádoby s hrebeňovým vzorom a zahroteným dnom, ktoré tu pretrvali dlho potom ako juh prešiel na iné vzory a formy. Kultúrny most, ktorý sa vytvoril v oblasti od Donu cez stredný tok Volgy bol s veľkou pravdepodobnosťou ohniskom tvorby zvykov a predstáv proto-indo-európskich spoločenstiev.

V hrobovom inventári sa objavujú figúrky býkov a koní. Čoskoro aj lebky a iné kosti týchto zvierat. To svedčí ak nie o domestikácií tak o vzniku kultu koňa a o rozvoji dobytkárstva. Zároveň sa pri hroboch začali zahrabávať keramické nádoby s pozostatkami jedál. Ďalšie milodary ako kančie kly, zuby jeleňov, kopytá a pod. boli v duchu mezolitických tradícií. Inováciou bolo tiež postupné zavedenie navŕšenia násypu nad hrob. Spočiatku kamenného, postupne aj hlineného. Práve násyp sa stal postupne úložiskom nádob s pokrmom, namiesto ich uloženia v zemi mimo hrobu – vývoj kultu pohrebnej hostiny - tryzny. Tieto znaky vypovedajú o tvorbe nových kultúrnych a náboženských predstáv, odlišných od neolitických v strednej Európe.

Počiatok ďalších zmien predstavuje zintenzívnenie kontaktov medzi neolitickými populáciami na západ od Dnepru (v oblasti sa utvára silná neolitická kultúra Tripalian) a východným Dneprom. Kontakty sprostredkovali pravdepodobne neolitický prospektori a ich výsledkom bol začiatok obchodnej výmeny. Viedli k väčšiemu usadzovaniu sa mezolitickej populácie na východ od Dnepra. Niektoré komunity tu začínajú tvoriť nádoby s plochým dnom, podľa západných vzorov. Tým začal koniec jednej éry. Doby kedy sa lovoci-zberači z východnej Európy oboznámili z rôznymi prvkami neolitu, avšak aplikovali ich len pozvoľna. Začiatok novej doby môže predstavovať v polovici V. tisícročia pred n.l. objavenie sa medených a zlatých predmetov Karpatskej provinencie na východnej strane Dnepra.

Zdroje

А. х. хдликов ДРЕВНЯЯ ИСТОРИЯ СРЕДНЕГО ПО ВОЛЖЬЯ

Irina Iljina a kol. Komi mütoloogia
S. K. Neumann - Dejiny ženy

Viktor Timura - Dávnoveká Európa

Encyklopédia archeológie

Archeologický atlas pravekej Európy

Pavel Dvorak - Stopy dávnej minulosti

a ´ďalšie