Na ceste od neolitu k eneolitu

Aj v dobe po polovici V. tisícročia pred n.l. sa dá hovoriť o troch kultúrno-spoločenských okruhoch.

Neolitický od Balkánu po Baltik prechádzal zmenami, ktoré boli vyvolané kombináciou viacerých okolností. Svoju úlohu hrala zmena klímy. Podnebie v strednej Európe sa stalo v dobe druhej polovice V. tisícročia pred n.l. chladnejším a suchším. Klíma zasahovala výrazne do životov ľudí až do novoveku. Klíma mala celé veky dopad na zánik alebo vzrast ľudských populácií. Preskupovala oblasti, ktoré boli vhodné na sejbu a žatvu. Ďalším faktorom bolo preľudnenie a nedostatok obživy vplyvom vyčerpania pôdy. Neolitický poľnohospodári postupne dosiahli hranicu využiteľnej pôdy pre žiarové poľnohospodárstvo v severnom Poľsku resp. Nemecku. Ďalej už nebolo kde ísť a pri neustálom vzraste populácie pôda nestačila uživiť všetkých. To viedlo k napätiu a rozloženiu dovtedajších rodových štruktúr. Ďalším faktorom bola nová vlna prisťahovalcov, ktorá dorazila na Balkán okolo polovice V. tisícročia pred n.l.. Išlo o populácie myšlienkový svet z oblasti Malej Ázie a Levanty. Približne v čase postrehnuteľných kultúrnych zmien v neolitickej Európe dochádzalo k preskupovaniu obyvateľstva v priestore Mezopotámie. Tamojšia dominujúca Chalafská kultúra bola pohltená vyspelejšou Obejdskou kultúrou. Obejd už položil základy budúcej mezopotámskej civilizácie. Jeho populácia stavala prvé ústredné chrámy, ktoré mali za úlohu prerozdeľovať nadbytky potravy. Okolo týchto chrámov začali vznikať mestá. V dobe Obejdskej kultúry bol vynájdený taktiež hrnčiarsky kruh. Chalaf bol typickou vidieckou kultúrou v duchu neolitickej revolúcie, ktorý však už poznal spracovanie medi, zlata, pravdepodobne orbu a k jeho typickým sakrálnym predmetom patrila dvojitá sekera. Všetky tieto znaky a vedomosti sa po zrútení Chalafskej kultúry postupne objavili v neolitickej Európe.

Zmena klímy a preľudnenie priniesli negatívnu zmenu životného štýlu na Balkáne a v strednej Európe už pred polovicou V. tisícročia pred n.l. Akýmsi medzníkom, ktorý predznamenal dobu zmien môže byť výstavba rondelov od dnešného Chorvátska na juhu po dnešné Poľsko a Nemecko na severe. Boli to spravidla mohutné drevozemné stavby okrúhleho pôdorysu, na ktorých výstavbe sa muselo podieľať široké zázemie. Vstupy do rondelov viedli cez palisády a priekopy. Boli často orientované v smere, ktorý bol zhodný s putovaním mesiaca resp. slnka po oblohe. Už prvé neolitické populácie mali pravdepodobne rozsiahle astrologické znalosti, ktoré potrebovali pre určenie období žatvy, sejby a ďalších poľnohospodárskych úkonov. Tieto znalosti boli zjavne uplatnené pri realizácií rondelov, čo niektorých vedie k domnienke, že sa jednalo o akési astrologické observatóriá. Od tejto myšlienky sa však postupne upúšťa resp. sa zdá, že tento účel nebol pri rondeloch jediný a ani prioritný. Ak sa pozrieme na dobu, v ktorej začali rondely vznikať, vidíme, že to bola doba keď vplyvom klímy prestávalo poľnohospodárstvo stačiť na obživu všetkých. Trend nedostatku sa odráža v zložení stravy obyvateľov osád, ktoré sa pustili do výstavby rondelov – rastlinná strava je nahrádzaná živočíšnou, spočiatku najmä tou divokou. Muži v tejto fáze prešli opäť na lov, v mužských hroboch sa vyskytujú amulety diviačích klov – symbol loveckej, do istej miery bojovej kasty. Taktiež kamenné sekery a sekeromlaty. U zosnulých populácie sa objavujú znaky podvýživy a strádania. Dochádzalo pravdepodobne aj k prvým bojovým stretom medzi rodmi a spoločnosť sa militarizovala. Tieto okolnosti pravdepodobne podnietili výstavbu rondelov. Nebola to potreba astrologická ale predovšetkým potreba spoločenská, ktorá podnietila obyvateľov relatívne malých osád doby kamennej stavať monumentálne stavby, podobne dnešným štadiónom veľkých metropol. Rondely sa stavali na miestach stretnutí spriaznených rodov, ktoré na tomto mieste v určitom smere začali tvoriť kmeň. Ťažká doba rody zo širokého okolia zomkýnala, rondel mohol byť miestom prerozdelenia potravy, miestom kde sa vykonávali hromadné prosby za lepšiu úrodu, určite sa stal miestom ústredného kultu – stretávanie komunít prebiehalo podľa pravidiel a tabu, ktoré strážili bohovia. Výstavba rondelov zároveň značí vznik elít, ktoré sa prirodzene objavili vzhľadom na ťažkú dobu. Ich charakter je ťažké odhadnúť, boli to pravdepodobne jedinci, ktorí vynikali silou, skúsenosťami, vedomosťami či vekom. Práve v tejto dobe sa niektoré pohreby vyčleňujú bohatosťou výbavy od ostatných – jedná sa ako o mužov tak aj ženy a deti. Ženy mohli hrať naďalej rozhodujúcu úlohu v kulte, kým muži boli vodcami pri love, možno aj pri prvých bojových stretoch. Výstavbu rondelov viedli tieto novovznikajúce elity. Rondely sa objavujú náhle a náhle ich výstavba aj končí, systém zjavne zlyhal ako sa klíma naďalej zhoršovala. Vznikajúce elity si nedokázali udržať za zhoršujúcich sa podmienok moc. Populácie sa postupne rozptyľujú a prechádzajú do výšinných polôh s väčším množstvom vlahy, poľnohospodárstvo strieda v kopcovitom teréne vhodnejšie pastierstvo – oviec, v nížinách dobytka a ošípaných. Militarizácia spoločnosti taktiež napomáhala k usádzaniu sa populácií v lepšie chránených výšinných polohách. Spolu s rondelmy miznú tradičné dlhé domy a sú nahrádzane jednopriestorovými domami. Výskyt dlhých domov sa stáva postupne len sakrálnou záležitosťou. Bojové strety, párové spolužitie v osobitnom dome, presadenie sa pastierstva a dobytkárstva, to všetko viedlo k väčšej rovnosti mužov. V kulte hrala naďalej vystupovala ženská bohyňa ale aj tu sa začal presadzovať mužský princíp. Už v počiatkoch bola plodivá sila dažďa a oblohy pravdepodobne spájaná s mužským princípom a táto skutočnosť sa prejavila aj v kulte slnka. Kult slnka sa začína objavovať ako odozva na zdrsnenie podnebia. Tohto kultu, ktorého stredobodom bolo nebeské teleso, sa postupne zhostili muži – šamani. O postupnej stagnácií resp. akomsi zúfalstve spoločnosti vypovedajú nové zvykové praktiky, do rituálu sa dostáva obetovanie človeka a rituálna antropofágia. Obeť a pojedanie ľudí, ako najväčšia možná obeta božstvám dažďa či úrody.

Nový impulz predstavujú anatólske populácie, ktoré prinášajú znalosť spracovania kovov - medi a zlata. Predovšetkým však znalosť plužnej orby. Tá sa stáva tak dôležitou, že ju ľudia pokladajú za dar od bohov – posvätná brázda začne vymedzovať hranice kmeňových osád pri ich zakladaní až do dôb Slovanov. Zdá sa, že vďaka týmto znalostiam sa anatólska populácia (vzrastovo menší ľudia) presadila na Balkáne ako vládnuca. Usádza sa v tzv. telloch, stálych osadách, ktoré sa pravidelne prestavovali na tom istom mieste až vznikol umelý pahorok. Tellove obyvateľstvo mohol zotrvať na jednom mieste vďaka dokonalejšiemu obrábaniu pôdy a nesporne žilo aj z obchodu a prebytkov okolitého obyvateľstva žijúceho v primitívnejšom prostredí dedinských občín. Tellove osídlenie sa objavuje najmä v karpatskom oblúku. Nové obyvateľstvo prináša atropomorfné nádoby väčšej nápaditosti v súlade s praxou Malej Ázie a Blízkeho Východu. Meď sa pozvoľne presadzuje najmä v šperkárstve ale aj pri prvých nástrojoch ako ihli, nože, šidlá. Vo vojenstve je jej využitie mizivé, medené sekeromlaty prípadne dvojité sekery sú skôr sakrálnou záležitosťou, symbolom novej vyššej triedy kupcov a vodcov s nástupom nového myšlienkového sveta. Rozvoj obchodu výrazne mení spoločenskú situáciu najmä v priestore rudohorných masívov. Práve na oblasť od Rodop po Tatry sa sústredí nová populácia tellov a jej prospektori, keďže bola výdatným zdrojom pazúrika, obsidiánu a medi. Pri získavaní týchto surovín sa rozvíja obchod ako nová spoločenská disciplína, v ktorej dominujú muži – prospektori. Zároveň táto obchodnícka vrstva tvorí nové európske elity a spoločnosť je opäť delená nielen podľa pohlavia ale aj majetkových rozdielov. Vrchol tohto trendu symbolizujú bohaté hroby Vranskej kultúry – bohatá vrstva je tu priam odetá v zlate, v kontraste s chudobnými, ktorých hroby sú takmer bez milodarov. Muži sú v tejto spoločnosti možno aj nadradený ženám, kulty mužov sa stávajú váženejšie – na konci tejto doby sa objavujú šamanské rituálne hroby kde boli obetované pes, ženy aj deti. Surovosť rituálov ostáva už nadobro prítomná a objavuje sa a ustupuje podľa rozpoloženia ľudských komunít v Európe.

Pluh, rozvoj obchodu a kontakt s novým myšlienkovým svetom stabilizoval situáciu aj v priestore strednej Európy od Labe po Dnester. Vďaka plužnému poľnohospodárstvu populácie týchto oblastí sa opäť pozdvihli a v oblastiach okolo Labe, Visly či Dnestru postupne vytvorili najväčšie aglomerácie vtedajšej Európy. Obchodné kontakty s Balkánom nasvedčuje najmä na západe využitie medi. Domy sú priestrannejšie, nadzemné, kvalitne postavené.

V druhej polovici V. tisícročia pred n.l. sa dotvárali nové spoločensko-kultúrne vzťahy stepných populácií od východných brehov Dnepra po Volgu. Dobytkárstvo zaznamenáva rozvoj a postupne zatláčalo lov a rybolov do úzadia. Na územiach východnej Ukrajiny mala aj intenzita poľnohospodárstva stúpajúcu tendenciu. Poľnohospodárstvo sa však v týchto oblastiach skutočne uplatnilo až po oboznámení sa kmeňov s pluhom. Dôležitým medzníkom bolo skrotenie koní a ich chov. Kone prispeli k vyššej mobilite miestnych populácií, aj napriek tomu, že sa využívali spočiatku predovšetkým na konzumáciu. Už z tejto doby sú však z územia východnej Ukrajiny prvé dôkazy o zriedkavom využití koní na jazdu – práve tu sa našli zvyšky prvej primitívnej koženo-kostenej uzdy. Kone prispeli k vyššej intenzite chovu domácich zvierat, u niektorých kmeňov čoskoro predstavovali až polovicu ich stád. Okrem koní sa chovali ovce, kozy, ošípané.

Zintenzívnenie chovu viedlo k rozmachu populácie aj v oblasti Volgy a Donu. Kmene tejto oblasti sa v zásadnej miere podieľali na vzniku nových kultúrnych zvykov a predstáv, šíriacich sa na západ. Vo všeobecnosti sa dnes považujú za proto-indoeurópske a ich územie za ohnisko, z ktorého vzišiel myšlienkový svet indo-európanov. Doba po polovici V. tisícročia pred n.l. znamenala ustálenie zvyku pochovávať mŕtvych pod mohylami, čo súviselo s novými predstavami o posmrtnom živote. Tento zvyk sa šíril z východu na západ kde postupne nahrádza tradičné hromadné pochovávanie v plochých hroboch. Tradičná výbava prvých mohýl predstavovala keramické nádoby s pokrmom vnútri hrobového násypu alebo v samotnom hrobe, sošky zvierat a ľudí, náradie, pozostatky koní, kancov, dobytka, ozdoby z fosílnych mäkkýšov, zuby a pazúry medveďov či vlkov. Charakteristické sú pre mužské hroby bojové kladivá z jeleních parohov a kamenné nože – niekedy z obsidiánu karpatskej proveniencie. Kladivá sú postupne nahrádzané bojovými kmennými sekeromlatmi. V zriedkavých prípadoch sa objavujú medené ozdoby – meď pochádzala napospol z Karpatskej oblasti. Na pozadí spoločensko-kultúrnych zmien sa zjavne odohrávali bližšie kontakty stepnej populácie s neolitickou populáciou Balkánu. Umožnila to tvorba silného kmeňového neolitického spoločenstva na západnej Ukrajine – kultúry Tripallian.

Čo predstavovalo tieto spoločensko-kultúrne zmeny – predovšetkým dôsledkom presadenia sa chovu na úkor poľnohospodárstva, vyšší status v spoločnosti nadobudli muži. Spoločnosť tak prešla na patriarchát a oblasť sa stala jedným z ohnísk tvorby patriarchálneho modelu na základe pastiersko-dobytkárskych vzťahov. Druhým ohniskom sa postupne stávala Mezopotámia, avšak na základe byrokraticko-obchodných vzťahov.

Vyšší spoločenský status mužom umožnil zhostiť sa vedenia kultu a vodcovskej úlohy pri mobilite kmeňov. Charakter života postupne viedol k potrebe elít, ktoré viedli mobilné spoločenstvo po pastviskách a starali sa o kult. Dotvorenie týchto zmien predstavujú mohyly s väčšou bohatosťou a rôznorodosťou výbavy. Hroby obsahujú rôzne amulety – kostene, medené a pod., zoomorfne žezlá v tvare konskej hlavy a rituálne kamenné sekeromlaty rôznych tvarov. Na konci V. tisícročia pred n.l. sa objavujú prvé pohrebiská, kde všetky centrálne mohyly patria mužom.

V čase prerodu strednej a juhovýchodnej Európy, zotrvávala severovýchodná Európa v mezolitických tradíciách. Zmeny tu však boli a viedli k formovaniu odlišného myšlienkového sveta než bol ten indo-európsky a neoliticky. Oblasť bola osídlená oveľa redšie, žili tu populácie lovcov- zberačov zameriavajúce sa vo veľkej miere na rybolov. To podnietilo ich usádzanie sa v sezónnych osadách. Tieto populácie už boli oboznámené s hrnčiarstvom- tzv. keramika so zahrotením dnom sa tu dostáva horným povodím Volgy. Podobne ako myšlienka zdobenia nádob hrebeňovým vzorom. Ten sa stal pre oblasť od IV. tisícročia pred n.l. dominantný a pomenoval celú kultúru – kultúra hrebeňovej keramiky. Tá bola spočiatku rozdelená na niekoľko loveckých uskupení. Na ďalekom severe to boli skupiny Karélie a Fínska, severozápad predstavovali skupiny pri baltskom mori a ťažiari kamennej industrie okolo jazera Valdaj, na juhu to boli skupiny horného Dnepra, Desny a Donu. Smerovanie ďalšieho vývoja určovali však predovšetkým centrálne populácie hornej Volgy a tiež východné Uralsko-kamske zoskupenie.

Zdroje

А. х. хдликов ДРЕВНЯЯ ИСТОРИЯ СРЕДНЕГО ПО ВОЛЖЬЯ

S. K. Neumann - Dejiny ženy

Viktor Timura - Dávnoveká Európa

Encyklopédia archeológie

Archeologický atlas pravekej Európy

Pavel Dvorak - Stopy dávnej minulosti

Ján Bouzek - Pravek českých zemí v európskom kontexte

lumyd.eu

a ´ďalšie